Zrazu jeden z nich vybehol z budovy a už nás hnal na vedľajšiu ulicu. Super sa začal deň - na tej ulici bývam, takže som vlastne mohla byť o 10minút dlhšie v teple. Ale som si povedala, že šak prežijem. Je mi to jedno. Nebolo.
Problém číslo 2: z nášho oboru sme si exkurzie zapísali len dve a tá druhá baba neprišla. Aj s týmto problémom som sa popasovala a pekne som konverzovala s jednou prváčkou na histórii. Meno neviem. Mená vždy zabúdam, ale jej som ani nevedela. Asi nám to neprišlo dôležité.
Keď už sme konečne vystúpili z autobusu, začalo sa "prednášanie". Raz za čas som nadávala na našich profesorov, že sú nudní a nezáživní. Teraz sľubujem, že to už nikdy nespravím. Naozaj som myslela, že vystojím dieru v asfalte a pri tom som sa nič nedozvedela - nedalo sa to totiž počúvať. A to mám históriu naozaj rada.
Zaujímavé veci sa začali diať, až keď sme sa začali predierať lesom. Teda muselo to človeka zaujímať, keď sa nechcel niekde vysypať, dostať konárom medzi oči. Po pol hodine šlapania tesne za profesormi - áno, bola som strašne akčná - ma to už fakt prestávalo baviť. Ale práve vtedy začali tak zvláštne klučkovať a my sme sa snažili pokoriť náš prvý kopec, na ktorom bola zrúcanina. Moje ego by neprežilo, keby ma len tak niekto predbehol. No ale "moja" historička sa na chvílu zastavila. Tak som tam stála v strede kopca, pozerala na ňu.
No a keď som sa na sekundu pozrela hore, už bolo neskoro. Videla som letiaci šuter (taký ten riadny zo zrúcaniny) a potom som už vlastne nevidela nič. Nie, neomdlela som. Len sa naraz vyvalilo tolko krvi, že polku tváre som mala okamžite krvavú. Nie je to nič príjemné, ale teda v oku je to najhnusnejšie. Stačila asi minúta a krv som mala už úplne všade - tvár, šatka(z nej sa to dalo žmýkať:D), mikina, tričko, nohavice,... No ale to už ku mne zo strany prišiel profesor a chalan, ktorý bol tak lajbavý a zhodil na mňa kameň. Snažili sa ma pekne očistiť a zastaviť krvácanie. Oboje neúspešné. Tak aspoň zavolali sanitku. Po pár ďalších minútach mi prilepili servítku na čelo a keď som ju fakt silno držala, krv netiekla. Zliezol za nami ďalší chalan, ktorému budem nadosmrti vďačná. Pretože mohol ísť kludne ďalej, ale nie. On sa rozhodol mi pomôcť. Asi aj vďaka nemu som polhodinovú cestu lesom - do lesa sa sanitka predsa nedostane - prežila bez psychickej ujmy. Snažil sa so mnou rozprávať, snažil sa byť milý. Vďaka bohu, lebo keby som šla iba s tými dvomi, asi by som sa psychicky zrútila.
Absolvovala som svoju prvú jazdu sanitkou. Húkanie je super. Len som mala pocit, že ten starý šrot sa niekde rozpadne:D Takže som vlastne bola strašne rada, keď som sa dostala do nemocnice.
Obe sestričky si mysleli, že som psychicky narušená. Začala som sa strašne smiať, keď som im rozprávala, čo sa stalo. Keď sa ukázalo, že nemám poškodenia lebky, mozgu, atď..., tak to mohla byť jedine psychická vada, že jo. Ale tak...komu padne na hlavu šuter velký ako je polovica jeho hlavy?:D Proste epic pičovina:D
Lekár mi prišiel strašne sympatický. Ale teraz by som sa vrátila a nakopala ho do hlavy. Som bola na kontrole a že mi to npču zošil. Idiot.
Ale tak...keby mi ten šuter riadne jebne, už sem nepíšem nič. Len mi šuchol čelo a ešte mi aj PADOL na nohu!!! Mám modrinu cez polku stehna -.-" Ale aj tak, len pár stehov a slabý otras mozgu. Vlastne sa aj tak ukázalo moja šťastie, aj keď v nešťastí. A jazvu si môžem dať odstrániť. Ale nedám. Toto je tak debilná historka, že bez jazvy to nik neuverí. Na TOTO treba dôkaz:D
No a všetci sme sa zhodli(ja a kamaráti), že by bolo super, keby som mala na čele aspoň blesk. Kamarát ma dokonca oslovil "slečno Potterová" alebo tak nejako:D
Ale nič z toho, mám tam len nejaký polkruh. Teda kruh má aj výplň, tak čo ja viem. Dá sa to označiť za polkružnicu? To je zas blbosť. Asi najlepšie vyjadrenie je oblúk.
No a ja chúďatko s otrasom mozgu sa doma nudím, tak spravím odznak svojej oblúbenej slovenskej skupiny Patriot...
..a jej člen(Minčou) mi zajebe že "tak ti k oblúku nakreslíme 2 bodky...a budeš mať smajlíka...:D"
Zabijem ho na najbližšom koncerte -.-" A na to, že mi to zle zašil a zle mi to zrastie, mi poslal toto:
Áno, je krásne vedieť si zo seba spraviť srandu. Ale nepreháňajme:D Samozrejme sama najlepšie viem, že škodoradosť je najlepšia radosť, ale...nie keď si robia srandu zo mňa:D Takže sa na jednej strane strašne smejem. Stala sa mi taká blbosť, že tým sa len tak hocikto nepochváli...Blesk bola krásna alternatíva, ale smajlík tiež nie je na zahodenie:D No nič...možno sa nechám nahovoriť. Tak ak niekedy stretnete človeka s Jackom na hlave, vedzte, že som to ja:)
